Poviedka: Pred orlojom, za orlojom, nikto nesmie stáť
Jakub stúpal s Máriou po úzkych schodoch a občas ešte žmurkol do knihy o Prahe, ktorú si vzal so sebou. Mali šťastie. Jeho kamaráta Aleša pridelili ako študenta historickej architektúry práve k orlojníkům, takže ich mohol zobrať aj na miesto, na ktoré sa zase toľko ľudí nedostalo.
Jakuba s Máriou zaujímal Staromestský orloj z viacerých dôvodov. Ju ako historické lákal jeho farbistý príbeh a Jakub bol znalcom ezoteriky a rád hľadal všade skryté významy. 600 rokov výročia orloja preňho bolo obrovskou šancou dostať sa na magické miesto v priamo magický čas.
„Tu píšu, že sa na tom podieľal určite aj Peter Parler. Minimálne na
návrhu.“
„Už som si hovorila, čo je to za blbosť.“ Odtušil Marie kochající sa
interiérom.
„Podľa záznamov zomrel jedenásť rokov predtým, že bol orloj uvedený do
chodu.“
„Ak sa vy dvaja budete miesto obdivovanie týchto miest hádať, tak sa
vraciame.“ Prehlásil Aleš, ktorý stúpal po schodoch pred nimi a za chrbtom
držal v ruke kľúč.
Mária si odfrkla: „Nikto sa neháda, na závere sme sa zhodli.“ Aj jej akademické vyjadrovania bývalo plné cynizmu. Jakub jej objal v páse a pobozkal koketne do vlasov. Následkom toho jej niečo napadlo.
Ale už tu bol. Klikajúce a bzučiaci ako vždy. Dôstojný a nehovoriaci svedok mnohých storočí a toľkých vecí, ktoré sa prehnali touto krajinou. Staromestský orloj, akási kovová a predsa živá bytosť, ktorá toho už toľko zažila. Rovnako ako pri prvom vstupe na pôdu Karlovej univerzity ste pred ním jednoducho v duchu sňali. Na ten stroj sa nedalo reagovať inak.
„Ešte než vás tu nechám v intelektuálnom rozjímaní, či už to vo
vašom podaní bude čokoľvek, môžeme si o ňom niečo povedať?“ Spýtal
sa Aleš.
Jakub s Máriou sa postavili do pozoru študentov pripravených na výklad.
„Väčšina mechanizmu sa dochovala z doby vzniku orloja, len pár súčiastok bolo nahradené kvôli požiarom a podobným situáciám. Nevieme, z akej doby pochádzajú apoštoli. Mikuláš z Kadane, ktorý technológiu asi priniesol odniekiaľ z cudziny, je najstarším doloženým orlojníkem.“
„A majster Hanuš?“ Neodolala Marie.
„Majster Hanuš s Mikulášom podľa všetkého spolupracoval. Hanuš bol
zrejme duchovným otcom samotnej myšlienky orloja. Koniec koncov, nastúpil do
vedenia Karlovej univerzity, kde nahradil vtedy Jána Husa. Rozhodne to bol ako
majster svojho zámočníckeho remesla, tak veľmi vzdelaný muž.“
Obaja mladí milenci svojho kamaráta pomaly prestávali vnímať. Nie, že by Alešův výklad nebol zaujímavý, ale je začala prepadať túžba po niečom trochu inom. A pretože po sebe ich ruky už vzájomne liezli ako dva pavúky, ich myšlienky sa určite uberali rovnakým smerom.
„No chvíľku vás tu nechám, musím si niečo zariadiť rýchlo v Týnskom chrámu. Hlavne tú preboha nič nevykoná. Nikto sem síce nechodí, ako je deň Dlouhej, ale ak by sa s orlojom niečo stalo, tak nevim nevim.“
A s tými slovami im zasalutoval starým kľúčom a nechal ich svojmu
osudu.
Sotva odzneli jeho kroky, obaja učenci sa na seba vrhli. S trochou opatrnosti,
ktorá patrila k miestu, ale zároveň s vášňou tých, ktorí na tento
moment dlho čakali.
Vychutnávali si objatia, dotyky druhého i bozky na všetky časti tela, ako na kožu, tak cez oblečenie. To posledné sa však zakrátko po kúskoch rozkazovalo dole.
Marie ani nevedela ako, a zrazu sa opierala prsiami o kovovú klietku, ktorá obklopovala samotný orloj. Bolo to nebezpečné, bolo to vzrušujúce a bolo to jednoducho úžasné. Jakub sa k nej tlačil zozadu a ona mala pocit, že na ich vášnivé spojenie zazerajú všetky generácie tých, ktorí sa na tomto mieste kedy vystriedali. A asi nebudú ani prvým párom, ktorý sa tu oddal sebe navzájom.
Keď do nej zozadu vnikol, zapišťala. Nechcela tu kričať, pretože nebolo isté, kto to môže počuť. Aj keď pre turistov na námestí, ktorí si práve fotia hodiny so Slnkom a Mesiacom, by vzdychanie z jeho vnútra mohlo byť vítaným oživením.
Nič sa nedá robiť, tentokrát sa bez neho zaobídu. Ale Marie sa nezaobíde bez poriadneho orgazmu. A presne to jej sľubovala tá kovová tyč, ktorá sa v nej pohybovala tam a späť. Jakubovi stál totiž tak, že by ho ani súčiastky orloja nezahanbila svojou tvrdosťou.
Marie mu vychádzala v ústrety a každý ďalší príraz bol o fúz lepší ako ten predchádzajúci. Keď sa blížili do finiša, radšej sa opreli o stenu. Tam aspoň nehrozilo, že niečo pokazí. Národ by im to neodpustil. Očakávalo sa od nich, že v rámci štúdia aj profesie budú pamiatky chrániť, nie je likvidovať.
Takto aspon prispeli k ďalšej farebnosti histórie týchto múrov.
Keď sa Aleš vrátil, boli opäť úplne usporiadaní a vychutnávali si pri
okne drobnú desiatu opretí sede jeden o druhého.
„Mali by ste tiež trochu žiť a nie sa len hrabať v minulosti.“
Poznamenal ich kamarát, keď opúšťali po úzkych schodoch nitro
radničná veže.