Vianočná rozprávka: Bozk nič nezmôže, až lono pomôže
Lokálom zaznelo zavýsknutie a krúžok rúk pozdvihol poháre s destilátom v hlučnom cinkaní prípitku. Krásna Laura upierala pohľad na iskriace nápoje a bola šťastná. Naozaj šťastná. Bola opäť medzi svojimi, medzi priateľmi, ktorých do značnej miery považovala za svoju rodinu. Ani si pritom nevšímala telefónu, ktorý neodbytne zvonil a biele svetlo jeho displeja čochvíľa zablyslo medzi ďalšou elektronikou položenou na stole medzi fľašami, krabičkami cigariet a mištičkami s orieškami alebo slanými tyčkami.
Neodbytný telefón
Naučila sa ho nevnímať, aj keď jej tenký hlások vzadu v hlave pripomínal, že jej radosť nevydrží večne a jej pobyt medzi priateľmi je len dočasná záležitosť. A že skôr alebo neskôr sa bude musieť vydať späť. Pretože sa k tomu zaviazala ešte pred odchodom.
Dni neboli len o prípitkoch. Neskoré leto sa krásne vydarilo, takže jazdili spoločne na golf alebo k vode, a tešili sa zo vzájomnej spoločnosti, počasia a dostatku možností, ako tráviť spoločný čas. Lenže všetko musí raz skončiť, Laurine výlety a športovanie nebolo výnimkou. Telefón totiž bez varovania utíchol a Laura spanikárila. Čo keď sa mu niečo stalo? Rozlúčila sa so všetkými, nasadla do auta a vydala sa späť k jednej osamelej luxusnej vile.
Prázdne sídlo
Už keď z diaľky zazrela presklené poschodie, docvaklo jej, že je niečo zle. Ako prešla bránou, uvedomila si, že je celá vila tmavá. Tmavá, bez života, bez pohybu, bez svetla. Keď vystúpila z auta, zahrmelo a na prednom skle vozidla sa objavili prvé mohutné kvapky. Oblohu nad domom preťal blesk a odtiaľto vyzeral skoro ako lebka… alebo snáď náhrobok. Laura vybehla po schodoch k vchodovým dverám, zatiaľ čo v jej stopách pristávali ďalšie kvapky silnejúceho dažďa. Hrmenie neustávalo. Teraz už len chýba niekto so sekerou, napadlo ju, aby to bol správny horor. Vstúpila dnu a siahla po vypínači. Chodbu ožiarilo tlmené svetlo, lenže ani tomu sa moc do života nechcelo. Bzučalo, s praskaním vynechávalo a pôsobilo skôr ako sviečka, ktorú rozhodí najmenší závan vzduchu. To Laure na pokoji nepridalo. Ak sa dom riadil podľa stavu svojho majiteľa, bolo to horšie než čakala.
Vybehla hore a tam ho uvidela. Ležal na zemi a jeho klasický luxusný oblek vyzeral ako kôpka handier. Nebolo jasné, či vôbec dýcha. Skočila k nemu, sklonila sa k jeho hrudi. Pohybovala sa skoro nebadateľne, ale pohybovala sa. Pohladila ho po zjazvenom čele, ktoré mu dodávalo vzhľad šelmy, ale ani sa nepohol.
„Čo ti je, drahý?“ Spýtala sa so slzami v očiach. Vedela, že je to jej vina, že neposlúchla jeho príkazov a cez úpenlivé varovaniu telefónu zostala doma oveľa dlhšie, než sa pôvodne obaja dohodli. Sklonila sa k nemu bližšie a pobozkala ho na pery kryté hustým fúzmi. Trošičku zachrčal, ale inak nijako nereagoval. Pre Lauru to bol ale signál nádeje, že nie je ešte úplne mŕtvy a že je tu možnosť záchrany. Lenže ako? Ako ho prebudiť, keď ani úprimný bozk nezaberá? Vtom si všimla práškov na tlak, ktoré ležali obďaleč. Niekoľko guľôčok a otvorená fľaštička. Musí mu nejako rozpohybovať srdce. Ktovie ako dlho tu leží?
Telo na telo
Niekoľkokrát mu stisla hrudník, ale mala pocit, že to s ním ani nepohlo. Prechádzala rukami jeho telo, až sa nevyhnutne dostala k jeho lonu a zarazila sa. On mu stál. Jasne cítila jeho pevnosť cez nohavice, len čo zašla rukou pod značkovú vestu. Tú mu vzápätí vyhrnula a dostala sa rukami až do jeho nohavíc. Tam zovrela ruku na tuhom obrovi. Mohlo by to pomôcť? Vstala a po krátkom zápolení sa zbavila nohavíc i nohavičiek. Vyslobodila mu penis z nohavíc a obkročmo si na neho nasadla.
Len čo sa jej dotkol jeho žaluď, ozvalo sa podobné zachrčanie, ako keď ho predtým pobozkala. Pokračovala ďalej, a jeho úd sa do nej dostával hlbšie a hlbšie. Dosadla a pozrela sa na neho. Zalapal po dychu, žmurkol na ňu, ale asi bol stále príliš ochromený na to, aby sa zdvihol. Laura sa na ňom začala pohupovať a miesto zachrčania sa občas ozvalo zavzdychanie. Pozrel sa na ňu, položil jej ruky na zadoček. Niečo sa menilo, uvedomila si, ako ho počas dosadania pozorovala. No iste, jeho jazvy sa začali vyhladzovať a neusporiadané húštie na tvári sa menilo do krásne zastrihnutých fúzov. Spod jeho divokého vzhľadu sa klubala celkom normálna ľudská tvár.
Jeho telo sa stalo skutočne ľudským presne v momente, keď do nej vytryskol. Zdvihol sa do sedu, pritisol ju k sebe, hlboko pobozkal. Zostali takto ešte dlho a nebolo to rozhodne naposledy, čo sa dôkladne spojili za tmy a za búrky v takmer tichom dome.
