Poviedka: Špecialista
Po rokoch sa zase prechádzal slobodne po ulici. Trvalo to veľmi dlho, ale prešiel. Jeho sexuálne úchylky boli snáď už minulosťou a konečne si môže užívať normálneho života. Po všetkých procedúrach, liečbach a ďalších pokusoch, ktoré s ním personál liečební kedy vykonával, takmer vítal, že ho opustila rodina i priatelia.
Chcel mať pokoj. Nechcel okolo seba ľudí, ktorí mu budú stále
pripomínať jeho minulosť. Nechcel pozorovať tie ich kradmé pohľady,
ktorými si naň dávajú rovnaký pozor ako na vreckárov v metre po
futbalovom zápase. A navyše, ako sa tvárili, že sa nepozerajú.
Prechádzal sa po časti Prahy, kde nikdy predtým nebol. Pozrel sa do vrecka a
našiel niekoľko bankoviek. Ušiel ešte niekoľko stoviek metrov a zapadol
do krčmy.
Keď pred ním stál orosený polliter a Láďa ho pozdvihol k perám, bola to rozkoš nad rozkoše. Už len tá skutočnosť že jednoducho zase môže normálne sedieť v krčme a dať si normálne pivo. Nikto ho nekontroluje, nikto v bielom plášti ho nepozoruje s dotazníkom v ruke a injekcií s niečím upokojujúcim vo vrecku.
Len si tak užíval zlatistý mok a radoval sa z toho, že jednoducho je. V televízii bežal nejaký hokej, ktorý po očku pozoroval, ale už mu to nič nehovorilo. Nejako to bolo všetko nepodstatné, vzhľadom k tomu, že ešte pred pár dňami si nepamätal, ktorý je vlastne deň.
Potom vstúpila do miestnosti mladá baba so džbánom a zamierila priamo k Pipe. Hostinský na ňu len kývol, z nádoby vylial studenú vodu a začal skúseným pohybom natáčať pivo.
Holka sa rozhliadla po lokáli a na Láďu sa krátko usmiala.
Jemu Hnedka blyslo hlavou asi desať vecí, ktorý by s ňou mohol vyviesť …
usmial sa tiež, pozdvihol Žejdlík a zľahka ním kývol dievčaťu na
zdraví. Myšlienky na najrôznejšie prasárny mu preleteli hlavou ako
spomienka na starý film a zase odišli. Dievča prevzala džbán s penou na
vrcholku, zaplatila a opustila miestnosť.
Láďa ešte chvíľu pozoroval obrazovku a napoly ucha počúval, ako sa chlapi
pred televíziou dohadujú, ktorý z tímov je lepší.
Kývol na hostinského, zrovnal útratu a vydal sa opäť do ulíc.
Keď sa vracal do svojho starého bytu, ktorý zostal napodiv celkom v rovnakom stave ako pred celou jeho liečbou, míňal v električke, metre i autobuse veľa ženských všetkých vekových skupín, výšok, tvarov i výzor.
Ale tam, kde sa kedysi nenápadne pozeral pod sukne alebo do výstrihov, podobný přestárlému puberťákovi, tam dnes nežmurkol pohľadom. Nie, že by nemohol, ale nič mu to nehovorilo a začínal si vedomí toho, že už toto ku šťastiu nepotrebuje, celkom užívať.
Nie, že by ich nevedel oceniť a pokochať sa. Ale už to v ňom neprebúdzalo tie pocity ako predtým. Na druhej strane nachádzal krásu i vzrušenie tam, kde by ho to skôr ani nenapadlo a kde predtým nič nevidel.
Sochy a obrazy síce súložiť nemôžu, ale na druhú stranu vám nehovorí, keď sa chcete doma rozvaliť na gauči a v pokoji sa pozerať na film.
Poviedka je inšpirovaná skutočným príbehom, ktorý bol prezentovaný v rámci konferencie bohnickej sexuologické dni 2015 (viď. Bohnickej sexuologické dni 2015 )
