Poviedka: Leží sa ti pekne, chlapče?
Chlapci viedli tri jedna a Zdeněček sa v bránke začínal trochu nudiť. Po očku stále pozoroval hernú plochu, ale za prvé bol veľmi dobrý brankár, za druhé chlapci v obrane a útoku tiež vedeli, čo majú robiť. Tým pádom toho na neho samotného zase toľko nezostávalo.
Namiesto toho po očku pozoroval učiteľku, ktorá v zelenom priliehavom trikote poskakovala sem a tam okolo telocvične s píšťalkou okolo krku. Mohlo jej byť tak ku tridsiatich a rozhodne nevyzerala zle. Zdeněček už sa niekoľkokrát večer doma v posteli pristihol, ako na ňu myslí a cítil aj podivné šteklenie medzi nohami, ale nevedel úplne, čo s tým má robiť. A už to takto bolo niekoľkokrát. Ako tam poskakovala a bolo vidieť jej krásne mladé telo, na ktorom sa hrali tiene a svetlo, Zdeněček sa zase trochu stratil v myšlienkach.
Do reality ho vrátila prudká bolesť, cvakanie florbalových hokejok a
nejaké nadávky.
Cítil, ako padol na zem, ale chvíľku absolútne netušil, čo sa okolo neho
deje.
„Ty blbe, tos nemohol uhnúť?“ Počul nejaký naštvaný hlas, podľa
všetkého Ondrov.
„Tak čo sa to tu deje?“ Prerušila všetky krikľúňmi nekompromisne
učiteľka.
Trochu Zdenečku ohledala, ale nenašla nič tak hrozného. Dostal hokejkou pod
koleno a nemohol sa poriadne postaviť. Bolo to bolestivé, ale neumiera sa
na to.
„Choď si sadnúť tamto na žinenku a drž tú nohu v pokoji. Zlomeného nič nemáš, tak za dvadsať minút sa na to skús postaviť, už by to malo byť dobré. Michale, Jardo, podoprite ho a doveďte tam, potom sa vráťte, nech to dohrá. A niekto sem do brány. “
Všetko bolo zorganizované a neubehlo ani minúta, keď sa telocvičňou
opäť rozľahol treskot plastu a nadávky.
Hodina už sa chýlila ku koncu a mladá učiteľka prišla skontrolovať
raneného, zatiaľ čo zvyšok triedy upratoval náčinia a pomaly sa trúsil
do šatní.
„Tak čo, už môžeš chodiť?“ Spýtala sa ratolesti, ktorá jej bola
zverená.
„Áno … jo .. môžem, ale ešte v tom trochu skáce.“
"To prejde tak za hodinu. Tá hokejka ťa trafila do nervu a tomu to trvá
dlhšie, než sa spamätá. "
Okolo nich už nikto nebol a učiteľka dostala zvrhlý nápad.
„No, ale pretože si prišiel o zvyšok zápasu, mala by som pre teba
niečo naviac.“
Pozrel sa na ňu s nechápavým výrazom v očiach. „Kľud, všimla som si,
ako si ma pozoroval, ako ťa udrel. Lichotí mi to a myslím, že by si si sa
vďaka svojej pozornosti mal taky niečoho dočkať. “
Nestihol ani reagovať a už tu bola. Bližšie než pri akomkoľvek telocviku. Prešla z nôh nežnými, ale pevnými prstami na jeho telo. Cítil ju všade a opäť zacítil to zvláštne šteklenie medzi nohami. Pritisol sa k nej a trochu nemotorne našiel jej ústa. Prisalo sa na seba v čistom chcení, ktoré nevnímalo, čo sa okolo deje.
Keď sa dostal rukou na jej koži a nahmatal jej prsia, bolo to úžasné. Ako v tých filmoch a časopisoch, ktoré občas zazrel. Nikam sa neponáhľali. Bolo síce po zvonení a možno už začínala ďalšia hodina, ale vždy môžu povedať, že zranenie si žiadalo dôkladnejšiu starostlivosť. Čo bola vlastne pravda.
Keď mu privodila erekciu, už začínal chápať, prečo ho to dole tak
šteklí. Položila ho na chrbát a uvelebila sa na ňom.
Potom sa zarazila. „Budem pokračovať, keď mi sľúbiš, že to bude len
medzi nami.“ Čakala na reakciu.
Bleskovo prikývol, očami prikovaný na jej tele. Mal pocit, že to je sen.
Toto sa predsa normálne nestávalo.
Začala sa na ňom ľahko pohybovať, aby Nespanikáril.
Našťastie aj bohužiaľ to netrvalo príliš dlho. Našťastie preto, že sa mohli obaja celkom rýchlo vrátiť k svojim povinnostiam. Bohužiaľ preto, že si to obaja chceli viac užiť.
Ale čo, nie je to ich prvý ani posledný hodina telocviku. A zranenia sa dajú aj nafilmovať, nemusí byť vždy skutočná.
Poviedka je inšpirovaná skutočným príbehom, ktorý prezentovala konferencie Bohnickej sexuologické dni 2015