Vianočná rozprávka: Z ľadu nielen srdce, zmrznú ti ruky
Sedel so sestrou pri stole a jeho tvár osvetľoval displej telefónu, kde šikovné prsty presúvali kocky. Notebook bol v servise a on sa hrozne nudil. Za oknami už sa stmievalo, tiene sa naťahovali cez drevený nábytok a dodávali izbe podivnú atmosféru. Akoby všetko čakalo na nejaký podivný okamih, ktorý má ešte len prísť, nejakú zvláštnosť, ktorá naruší všetky očakávania.
Tvár za oknom
Keď sa už po niekoľkýkrát pozrel na okno, zarazil sa. Na sklenenej doske sa objavili vlásky námrazy. Ako popínavá rastlina zahalila sklo postupne pavučina mrazu. A v nej sa zjavila podivne krásna tvár. Mrkla na neho. Sestra k nej stála chrbtom a nič nevidela. Zdvihol sa a došiel k oknu ako hypnotizovaný. Keď sa priblížil, rozoznal toho v skle viac. Nebola to len tvár. Bola to postava v miestnosti a kývala mu rukou. Jasne naznačovala: Poď bližšie, čakám na teba, až sa ma dotkneš. Urobil to. Dotkol sa namrznutého skla. Pocítil chlad, ale aj akési povedomie. Tá zima ho podivným spôsobom lákala. Pohladil žilky na skle a okrem chladu pocítil… vzrušenie. Inak to nevedel opísať. Zrazu sa niečo zablyslo a zapraskalo. Reflexívne sa pozrel na displej telefónu. Ten sa podivne zaleskol a on pocítil bodnutie, ako keď mu niečo spadne do oka. Pretrel si ho, lenže stále cítil závan chladu. Ako keď sa pozrie von medzierkou vo dverách, ktorou prúdi mrazivý vietor.
Čriepok ľadu
Zmätene zažmurkal a zrazu všetko okolo neho nedávalo zmysel. Otočil sa k stolu, u ktorého stále sedela jeho sestra. Lenže jemu sa späť k nej nechcelo. Zamrznuté okno s tvárou vnútri ho lákalo ešte viac, stále na ňom mal položenú ruku a ľadový hladký povrch pre neho bol rovnako lákavý ako ešte včera vyhriata prikrývka jeho postele. Poď za mnou. Čakám ťa vonku. Tie slová mu zazneli v hlave bez toho, aby sa obťažovali prejsť najskôr ušami. Pozrel sa znovu na sklo, ale tvár už tam nebola. Zbadal len nejasné obrysy miestnosti, ktoré sa ešte viac rozplývali, pretože námraza z okna pozvoľna ustupovala. Na nič nečakal, bez slova vybehol z bytu a dal sa po schodoch dolu až na pľac pred domom. Do večerného sneženia. Jeho sestra za ním niečo vydesene zavolala, lenže on ju nevnímal. Pre neho teraz existovala len tvár za oknom a prísľub niečoho viac, pokiaľ ju nájde vonku. Nič iné nevnímal, chlad a sneh už privítal, späť do bytu sa mu nechcelo.
Mrazivé teplo
Pobehoval vonku ako zmätený pes, ktorý stratil pána. Okolo neho boli len tmavé škvrny niekoľkých neskorých chodcov. Ako zmätene pobehoval, občas do niektorého z nich strčil a vyslúžil si jadrnú poznámku. Dostal sa až na námestie. Pouličné lampy osvetľovali dlažbu. Doľahol k nemu šum motora a vŕzganie snehu. Trhol hlavou k jednej z ciest a najskôr po prvýkrát v živote videl limuzínu. Prišla až pred neho. Len sa otvorili dvierka, uvidel tú tvár zo zamrznutého zrkadla. Vtom si uvedomil tlak v nohaviciach. Trochu sebou mykol, ale tlak v lone nezmizol, naopak, ešte vzrástol. Keď kráľovná vykukla, usmiala sa na neho a kývla mu dovnútra. Bol zmätený, ale pozvaniu neodolal. „Len dolu s tými nohavicami,“ prikázala mu, len čo sa dvierka ticho zaklapli. Vnútro vozidla bolo chladné a neutrálne ako nemocničná chodba. Stále sa trochu hanbil, lenže nemal už žiadnu silu jej príkazom vzdorovať. Rozopol si opasok a nechal ich spadnúť dolu. Natiahla ruku a vzala ho za tuhý penis. Spokojne sa usmiala a pomaly, precítene ho preťahovala. Sklonila sa k nemu a vzala ho do úst, užívala si každý kúsoček chladného a pritom žeravého mäsa. Pre neho to bolo niečo úplne neopísateľné. Ani nevnímal, že sa kráľovná zbavila oblečenia, trela sa o neho prsami, a nakoniec mu nastavila zadoček, aby do nej vstúpil svojím ľadovo tuhým mužstvom. Bol už ako vo sne a nechal ju robiť si s ním, čo chcela. Keď vyvrcholil na jej modrú kožu, z kvapiek spermy stúpali mrazivé obláčiky. Bol hrozne unavený a len sa schúlil vedľa nej na sedadlo, kým limuzína si to šumela nocou niekam do neznáma.
