Vlasy farby medi a v lone ju svrbí | Prečo muži milujú ryšavky?
Prečo muži milujú ryšavky? Sú tak skvelé v posteli, ako sa hovorí? Čo robí ryšavky tak neodolateľnými? Verte tomu, alebo nie, ale gén nazývaný MC1R, ktorý spôsobuje zrzavost vlasov, má vplyv aj na fyzické charakteristiky. Vďaka nemu patrí sex s ryšaví ženou k tým najúžasnejším zážitkom. Červená farba vlasov navyše vyjadruje ohnivosti a neskrotný temperament. Možno práve preto tyhle ženy doháňa muža k šialenstvu len obyčajným pohľadom. Navyše si vyslúžili svoj vlastný sviatok (Medzinárodný deň Zrzek - anglicky The International Day of Redheads), ktorý bol stanovený na 13. septembra.
Prečo sú ryšavky tak neodolateľné?
1) Sú citlivejšie a vnímavejšie ako iné ženy.
Reagujú oveľa výraznejšie na zmenu teploty, sú
citlivejšie na bolesť a samozrejme tiež na
dotyk.
TIP: Sklenené dildá sú parádne vychladená
z chladničky alebo ohriata v horúcej vode.
- Aligátor – umožňujú postupné uťahovanie
- Šteklidlo Červený Tetrov – dokáže priviesť k šialenstvu nielen ryšavky …
2) Majú špeciálnu feromony s omamnou vôňou.
Červená farba vlasov je spôsobená vyššou hladinou estrogénu, často
sprevádzanú zníženou hladinou testosterónu. Vyššia hladina estrogénu
umocňuje ženskosť a zosilňuje vôňu feromónov.
TIP: Každá žena môže byť príťažlivejšie. Nech pre
vlastného partnera, cudzie muža na ulici, alebo len pre lepší pocit
v práci v spoločnosti mužov. {categoryLink:370}{/categoryLink} stojí za
vyskúšanie.
3) Chcú sex častejšie !!!
Ryšavky sú náruživých, zábavné a neskrotné. A navyše – chcú sex
častejšie než iné ženy! :)
TIP: Španielske mušky – pár kvapiek urobí
dračicu aj z brunety, blondíny či čiernovlásky.
Poviedka: Vlasy farby medi a v lone ju svrbí
Vrátil knihy pri priehradke a so zoznamom deviatich zväzkov v ruke prešiel Dvorany do sály s beletrie. Potreboval nájsť niekoľko vecí pre seba a rodina po ňom tiež chcela pár autorov, keď sa dopočula, že má cestu do knižnice.
Preberal sa policami a myslel na všetko možné. Beletria nevyžadovala nejaké zvláštne pátranie a šesť zväzkov našiel za pár minút. Potom zistil, že ďalšie už sa mu do tašky nezmestia, takže sa na ne vykašľal. Už tak jej váhu celkom dosť cítil.
Prešiel opäť východiskovým terminálom a na chodbe našiel voľnú
lavičku. Potreboval si trochu prehádzať veci a voľný priestor na to priamo
ponúkal.
Z pokojného počínanie ho vyrušila tupá bolesť, ktorá zachvátila jeho
chodidla v sandále.
„Auuuuu …“ zaúpel na celý vestibul a otočil hlavu.
Potom skoro zaúpel znovu, ale tentoraz prekvapením. Síce mu na nohu spadla mohutná monografia o sochárstvo, ale spadla z rúk drobné a moc krásne ryšavky, ktorá na neho upierala nejsoucitnější a nejzděšenější pohľad, aký od dievčatá za posledné dva roky zažil.
„Ja sa strašne ospravedlňujem, mám úplne drevené ruky.“ Povedala
rezať kráska ospravedlňujúco a jala sa zbierať ťažký zväzok.
Ondřej sa cez bolesť musel uchechtnout, natiahol sa k nohám a pomohol jej
upevniť zväzok v náručí. Potom prišlo to, čo sa dá považovať za
najprirodzenejší baliace líniu v dejinách knižníc všetkých
kútov sveta.
„Zkoumáš sochárstvo?“
Pozrela sa na neho na niekoľko sekúnd s úplne neutrálnym výrazom. Nebolo
totiž možné odhadnúť, o čo mu ide. Ale minimálne trochu príjemné
konverzácie si rozhodne zaslúžil.
„Študujem umeleckú školu a sochárstvo sa už stalo čiastočne mojou
obživou, takže áno. Skúmam ďalšie možnosti. Čo ty? Mimochodom, som
Denisa. "
"Ondřej.“ Ľahko skľúčene sa postavil a potriasol natiahnutou
rúčkou.
Zistili, že majú kúsok spoločnej cesty a ani jeden už tu nebude nič
vybavovať. Takže sa obaja vydali rovnakou cestou do ulíc Starého Mesta.
Ondřej si nemohol pomôcť, ale cestou ulicami dostal na túto krásku Denisu
hroznú chuť. Spomenul si na jedno staré príslovie, ktoré hovorí, že Čím
rezavější strecha, tým vlhkejšie pivnica a začalo ho zaujímať, čo je na
tom pravdy.
Denisa sa tiež nezdala, že by jej jeho spoločnosť vadila, a keď prišla
reč na jej ateliér, nadhodil, že by sa rád pozrel.
„Prečo nie …“ odvetila s úsmevom a pohodila trochu vlasy.
Vystúpali až do podkrovia o pár uličiek ďalej a Ondřej prvýkrát
v živote videl v reáli, čo to znamená tvorivé prostredie.
Miestnosť bola plná … vecí.
Boli tu časti ľudských tiel z hliny, kovu, niekedy i skla. Boli tu rezačky, špachtľa a nástroje, ktoré absolútne nerozoznával a ktoré mohli byť dosť dobre obyčajným kuchynským náčiním na torty ako vybavením operačnej sály.
Ako prechádzal medzi výtvory a občas vzal niečo do ruky (keď mu Denisa
zrovna nepovedala, aby na to nesiahal), ucítil jej dotyky na svojom chrbte.
Zastavil sa v polovici kroku, takže na neho ľahko narazila. Ucítil jej prsia
na svojich lopatkách a jeho ruky spočinuli na jej páse.
Pritisla sa na neho ešte viac. Otočil sa a stretol sa presne s jej vláčnymi pery. Ani jeden z nich nemusel nič hovoriť. V knižnici to boli náznaky, po ceste skúmanie a teraz už bolo jasno.
Pomaly ju zbavil topu na ramienkach, až sa objavila jej krásna prsia.
Propnula sa ako luk a prijala jeho bozky na svojich bradavkách. Jeho jazyk
presne zapadol do miniatúrnych nerovností na bradavkách a jeho vzdychnutí sa
prehnalo medzi výtvory a zarazilo pri stenách podkrovnej miestnosti.
Šli na to bez náhlenia, ale živočíšne. Ondrej bol dobrý milenec (a vedel to o sebe) a Denisa mu nechávala v podstate voľnú ruku (teda v prípade, že mu ju práve neviedla tam, kde ju chcela okamžite cítiť).
Netrvalo dlho a zostali nahí v mozaike vlastných zvrškov. S trochou snahy by sa to tiež dalo označiť za umelecký zámer, ale zrovna tam nebol nikto, kto by situáciu zdokumentoval.
Prenikol do nej a stále sa jej pozeral do očí. Miloval, keď sa dievčaťu mohol dívať do tváre a vedel, že rozkoš, ktorú v nich spoznáva, spôsobuje on sám. Niekoľkokrát zmenili polohu a keď vstali, poslúžilo za oporu aj niekoľko umeleckých kúskov.
Pozeral do stropu, Denisu přivinutou k boku a obaja vnímali ten okamih bezčasí po fyzickej námahe, kedy sa svet na chvíľku točí len okolo človeka. Potom ho ešte raz prekvapila. Keď vstala a chcela si naliať trochu vody, jej vlasy zostali pod jeho telom. Ako vstávala, spadli z nej a odhalili jej vlastné, napoly čierne, napoly biele.
„Parochňa Miranda ? Tak tá by ma nenapadla!
"Jo, občas ju nosím, keď nechcem, aby ma každý poznal. V niektorých
umeleckých kruhoch som už celkom známa práve kvôli tým dvom farbám.
Takže si občas beriem parochňu, keď si chcem užiť trochu
anonymity. “
Chvíľku na nej civel neschopný slova.
„Deje sa niečo?“
„Nie, trochu ma to zaskočilo, ale takto sa mi páčiš skoro viac. Je to
zaujímavejšie. “