Poviedka: Len pár krokov z hlbín pekla, explózia sa trochu zľakla
Poraziť spoločnými silami Pekelného pána teroru, to je proste niečo, na čo sa nezabúda. K'ren bola ale vždy dobrým zabijakom, zatiaľ čo ja sa držal cesty svetla. Naše osudy sa pred dlhou dobou prepojili, keď som jej pomohol nájsť vrahov jej otca, mocného čarodejníka západu.
Počas tej operácie sme sa spolu prvýkrát vyspali a proste to tak nejako už aj naďalej ťahali spoločne. Nerobili sme si nárok na život toho druhého a dopriali sme si aj ďalších sexuálnych dobrodružstiev. Hlavne, keď boli prachy a do koho zapichnúť meč a veľa chlastu. Proste život potulných hrdinov.
Ale nie vždy to bolo ružové. Obrovské púšte, kam až oko dohliadlo, boli jedným z extrémov. Museli sme sa cez ne plahočiť v plnej zbroji a útechou nám boli len tie mechy s vodou, ktoré sme tiahli vo vakoch. Alebo naopak zase veľhory plné večného ľadu, kde človeku praskala sklovina na zuboch a slnko, ak už vykĺzlo z temných mrakov, bolo len hmlistým kruhom na oblohe. Možno sme si ho nakoniec ešte celý čas plietli s niečím úplne iným.
Keď sa nám konečne na vrcholku skaly, kde sme našli ľahké závetrí, podarilo rozložiť strážnej oheň, zahriali sme sa nakoniec aj sami sebou. Tu nebol čas na nejaké milostné parádičky, museli sme prcat v záujme vlastných životov. Takže hlavne maznanie a hladkanie sa na kožu pod zbrojí. Hladil som ju vytrvalo všade možne, od kozičiek po brucho a kde sa objavila len trochu ružová kože, bol som spokojný. Ani nezáležalo toľko na tom, či sa do nej naozaj dostanem, ale keď sme sa zababušili do brnenia a kožených doplnkov a tlačili sa k sebe nahými telami, za chvíľu sme zacítili ony iskry ľudského tepla, ako sa nám vzájomne rozlievajú všade, kde môžu. Pomaly, ale iste, pretože sme o ne náležite starali.
Niekoľko rokov po tomto túlavý živote sme sa usídlili v jednom kráľovstve. Urovnali sme niektoré staré účty a kráľ nás používal ako predĺžené rameno vlastnej spravodlivosti. Raz sa u nás zastavil jeho kúzelník s úlohou. V jaskyni blízkeho pohoria bola údajne brána do pekiel a on ju chcel preskúmať, ale jednoducho povedané to bol srab až na pôdu.
Ale keď tresol na stôl plnými mešcom zlata a poveril nás, nech mu prinesieme, čokoľvek zaujímavého tam nájdeme, nebránili sme sa. Nakoniec sa to ukázalo ako jedno z najväčších dobrodružstiev nášho života.
Sprevádzané jednoduchou zvedavosťou dobrodruhov, ktorí sa o odmenu už báť nemusia, sme sa potulovali skalami a tak nejako sa nám zdalo, že klesáme stále hlbšie. Po nejakej dobe sme si dokonca uvedomili, že už nevidíme slnko, ani nevieme, či sme ešte na povrchu alebo sme zabrúsili do nejakej starej banskej štôlne. Úprimne, presnosť orientácia nikdy nebola našou najsilnejšou stránkou, ale prežili sme aj bez toho. Potom sme počuli dunenie a zacítili sme aj, ako sa sama skala otriasla. Vtedy v nás hrklo, pretože toto nás mohlo aj zabiť. Ale rovnako sme blbci putovali ďalej.
Dunenie naberalo na intenzite. Potom sa k nemu pridal pach síry a dymu. Toto nás už začalo skutočne zaujímať a taky bol dôvod. Keď už bol dym neznesiteľný, videli sme niekde pod sebou odlesky červeného svetla. Čo to sakra je? Blyslo mi hlavou. Začuli sme zvuky, ktoré nemohla vydávať žiadna ľudská bytosť, ani zviera, ktoré sme poznali z povrchu zeme. Urazili sme ešte kus a vymotali sa zo skalných škár. Naskytla sa nám podívaná ako zo starých legiend, ktoré sa rozpráva deťom.
Boli sme na samom okraji obrovského, nezmerného priestoru, ktorý vyzeral ako zvrásnený obrátený kužeľ. Bolo to vlastne akési údolia plné sčernela horniny, čiastočne roztavenej. Nad nami sa prevaľovala oblaky červeného dymu, z ktorého občas vyšľahli plamene na všetky strany.
A potom sme zbadali to, čo vydávalo tie strašné škreky. Na dne údolia, medzi kamennými blokmi, ktoré vyzerali ako trosky nejakej budovy cez ľudskú históriou, na tom samom dne sa pohybovala … bytosť. Najmenej dvadsať metrov vysoká, s chvostom posiatym ostňami, ktorý mohol jedným švihnutím zrovnať so zemou ľubovoľný hrad, ktorý sme za svojho života navštívili. Červené šupiny, troje rohy rôznych dĺžok a tvarov a papuľa plná ohňa.
Toto musel byť Pán pekiel alebo jeho najbližší pobočník. Obaja sme sa stiahli, pretože keby si nás toto stvorenie všimlo, tak odtiaľto nikdy neodídeme. K'ren sa ku mne pritisla ako k staršiemu bratovi, ktorého nikdy nepoznala. Objal som ju okolo pása a snažil sa jej bez slov vtlačiť aspoň trochu pocitu bezpečia. Potom som si uvedomil, že mne bozkáva. Prišlo mi to v tejto situácii úplne mimo misu, ale automaticky som jej bozky opätoval. Bola v tom akási osudovosť a vedomie, že odtiaľto možno už nikdy neodídeme, takže by sme si mali tento okamih vychutnať. Navyše sme asi v miestach, kam určite veľa smrteľníkov nevkročila.
Upratali sme sa do jednej skalnej vrecká, kam nebolo vidieť a pretože tu sme si rozhodne na nedostatok tepla sťažovať nemohli, naše výbava a zbroj za chvíľku skončila na kamennej … zemi. Tentoraz som si ju vychutnal od hlavy k päte a zarazil sa jazykom hlavne u jej krásnych pŕs a potom rozkroku. Zaškriekala ako mačka, zavrela oči a len sa oddávala pocitom, ktoré ju privádzal môj mrštný jazyk v jej nadržané kundičke. Pokrčila nohy a sama sa mi na neho začala nabodávat. Vysával som jej šťavy a potom na ňu nalehnul celým svojím vypracovaným telom. Usmiala sa a vláčna sa mi prilepila ku každému póru, ktorý na mojom vlastnom tele bol.
Nepotreboval som vyfajčení, aby sa mi chvost postavil, takže som sa rovno
začal dobývať medzi jej pysky až na dno jej krásne jaskynky, ktorú som už
ošoustal toľkokrát.
Ale pretože sme len ľudia, vyvrcholenie sa rovnako priblížilo. Ako toľkokrát predtým som ho s blížiacim sa výstrekom vytrhol z jej roztouženého tela a pocákal skalu i jej brucho. Keď dopadlo semeno na povrch okolia, ozval sa zvuk hromu. Súčasne s tým začala celý priestor vypĺňať jasne biela žiara. Vyzeralo to ako tekutý hrom. Potom nám to zasvietilo do očí a okolo bolo už len bielo …
Prebrali sme sa v plnej poľnej a okolo bol slnečný deň. Keď sme sa obaja pozreli okolo seba, boli sme pri vchode do tej skaly, do ktorej sme sa pôvodne vypravili. Dokonca aj peklo nás vykopla späť na povrch zemský. Objal som ju a chvíľu len tak stál a vychutnával si dopadaní slnka na vlastnú tvár.
Potom sme sa vypravili späť do hradu, kde sme našli dvorného čarodejníka v trojke s niekoľkými dvornými dámami. Pridali sme sa, nechali sa opich, ako to len šlo, aj sme im samým dali poriadny výprask. Nakoniec sme kúzelníkovi povedali, že v skale nič zaujímavé nie je a že zajtra odchádzame. Keď sme opúšťali jeho komnatu, stále na nás a pozeral s otvorenými ústami ako na zjavenie.
