Poviedka: V čipkách červených ako krv opri sa o najbližšie z driev | Vianoce
Zavesil ho na zlomenú vetvu a pritisol sa ku mne. Chytil pevne moje boky a len sa dotkol mojej kože, už som cítila ... ale čo to kecám, pekne od začiatku ...
Len chata malá nás dva ukrýva
Mesto je fajn prostredia, ale na Vianoce chcete mať od všetkých tých zmätkov skôr pokoj. Takže sme sa s Červenou vypravili do Krkonôš na chate a urobili si nádielku len medzi sebou. Pravda, ešte som úplne netušila, čo ma čaká.
„Nesiem oriešky pre moju veveričku,“ zašvitořila som a počkala, až
odo mňa prevezme mištičku s kešu. Dal ju na stolík pred stromčekom.
„Tak čo, pustíme sa do nich?“ Hypnotizoval pohľadom tých pár
balíčkov, ktoré ukryté pod vetvičkami pripomínali zabudnutú rotu vojakov
v zákope.
Namiesto odpovede som sa pre nich natiahla, ako keď krupiér sťahuje stávky
v kasíne. Ruda sa mi oprel o zadok a stiahol si k sebe tie svoje.
Jedno doplní druhé
„Jee, to je tá debilné čiapočka, ktorý sme sa tak tlemili, keď sme
išli od Formanky, že?“
„Jo jo,“ odvetila som. „Išla som okolo znova a nemohla som si
pomôcť.“
Ruda si natiahol čiapku v tvare pivné poháre a ušami … na ušiach. Len
upiť.
„Hmm … no to je ale krása,“ kývla som uznanlivo nad výberom červených
minišiat, ktoré na mňa vykukli spod papiera. Trafil sa, to sa musí nechať,
túto farbu ešte nemám, vždy som išla po tmavších. V duchu som si
poznamenala, že ho musím odmeniť. Potom ma napadlo, že by sa to napríklad
dalo spojiť s tým, čo bude mať v ďalšej krabici.
To už Škubal papier, a akonáhle na svetlo vykukol emblém spoločnosti a
obrázok digitálne zrkadlovky, zasvietilo Rudovi v očiach.
„Ááááá, strieborný déčko,“ zaplesalo. Natiahol sa ku mne a než som
stihla čokoľvek urobiť, ležala som na chrbte a jeho jazyk mi krásne zašiel
do pusy. Toto bol zásah.
„To musíme vyskúšať,“ vyhlásil, keď si zase sadol a hrabal sa
v obsahu krabice.
„Myslím, že by som mala jeden alebo dva nápady,“ poznamenala som a
významne žmolila v prstoch poddajný červený materiál
Horúca cesta medzi chladné stromami
Klusal predo mnou nadšene ako chlapec, ktorý ide prvýkrát púšťať
šarkana. Ja si držala pri tele kabát a snažila sa sebou niekde nešvihnout.
Dorazili sme k prvým stromom lesíka a rozhliadli sa okolo. Nikde ani noha a
každú minútu bola väčšia tma.
Nastavil prístroj a niekoľkokrát cvakol. Potom už ma začal navigovať.
„Opri sa o túto vetvu a trochu si roztvor ten kabát.“ Nechala som klopy
zosunúť od seba a medzi ich čiernou prebleskla moje svetlá koža a červené
čipkované minišaty. Nič viac som na sebe nemala. Zabodol sa do mňa chlad,
ale zároveň ma to hrozne vzrušilo.
Ruda cvakali a cvakali a ako som pred ním krok po kroku ustupovala a tancovala
medzi stromami, bolo to fakt ako paparazzi preháňajúce celebritu. Chcela som
urobiť ešte ďalší krok, ale za chrbtom som mala pevnú brezu.
Pritisol sa na mňa a ja mu stisla cez džínsy penis. Jeho stehno bolo medzi
mojimi a posúvalo sa sem a tam. Trela som sa o neho a tlačila sa k Rudovi
celý telom.
Foťák už tu bol navyše. Zavesil ho na zlomenú vetvu a pritisol sa ku
mne. Chytil pevne moje boky a len sa dotkol kože, už som cítila …
vibrácie! Ten lišiak si na mne vzal ešte vibrátor!
Otočila som sa a vysunula zadoček. Vyhrnul ľahko čipku a k heboučkému
silikónu sa pridal jeho teplý penis. Zašiel do mňa, až som sebou cukla a
vydýchla ako po šprinte. K tomu mi ešte špičkou vibrátora prechádzal cez
análik, zatiaľ čo mi dole rozťahoval vagínu.
„Aaaahhhhh …“ zmalátneli som tak, že som sa musela chytiť stromu, aby
mi nepodjely nohy. Bolo mi fuk, či nás niekto počuje alebo vidí. Všade už
bola tma ako vo vreci a druhý fotograf tú snáď nikde nie je.
Posolstvo:
Netreba sa báť nepriaznivých podmienok. Trocha telesného tepla to ľahko vyrieši.
